Denne na svete aj na Slovensku vznikne nespočet nových hudobných kapiel a projektov. Väčšina z nich však nemá dlhú existenciu alebo sa zaseknú v určitom bode. Čím to je? Jeden zo segmentov nedávneho rozhovoru s bubeníkom Petrom Mišíkom sa točil práve aj okolo témy neúspechu mladých kapiel a dôvodov, ktoré k nemu vedú. Teraz sa na dva hlavné z nich skúsime pozrieť zo psychologického hľadiska…
Pri natáčaní najnovšieho dielu relácie “Kto je… ?” s bubeníkom Petrom Mišíkom sa do reči dostala aj otázka problémov začínajúcich hudobných skupín. Nástrah prečo tieto zoskupenia mladých nadšených ľudí ukončia svoju tvorivú hviezdnu dráhu predčasne je množstvo. Náš dvorný IPG psychológ Pavol Stanko sa v tomto článku pokúsi o ucelenejšie zhrnutie tých najdôležitejších z nich do dvoch hlavných kategórií. Ak si chceš najprv vypočuť celý názor Petra Mišíka na vec a vychutnať si “b-roll goodness” z osobnej zbierky IPG, klikni na odkaz nižšie.
Psychológ PS in da house
Z rozhovoru s Petrom Mišíkom vyplynulo, že najzákladnejšie problémy mladých skupín (a nielen ich) sú práve tie psychologického charakteru. Ako intra- tak aj interpersonálnej dynamiky. Inými slovami, ako najdôležitejšie pre úspech alebo progres začínajúcich hudobných zoskupení sa ukazuje vnútorná štruktúra jednotlivých členov a zároveň dynamika ich vzájomných vzťahov. To, čo oddeľuje úspech od neúspechu je totiž práve vytvorenie skupinovej synergie, kedy výsledok celku prevažuje nad dosiahnuteľnými výsledkami jednotlivcov a prevyšuje hodnotu ich priameho súčtu. O čom to vravím?
Byť v pohode
V základe sme sa s Peťom zhodli, že tie najhlavnejšie psychologické aspekty úspechu môžeme zaradiť do kategórií štruktúry individuálnej osobnosti a individuálnej motivácie vo vzťahu k skupine a tvorbe hudby. Čiže napr. podľa Petra nebude mať zoskupenie hudobníkov dlhé trvanie, ak sa tam bude vyskytovať príliš veľa členov s nevyrovnanou osobnostnou štruktúrou alebo silne vyhranenými povahovými črtami. To, samozrejme, môže byť problém aj u starších ľudí (muzikantov), kedy sú povahové vlastnosti, resp. osobnostná štruktúra už rokmi vyformovaná do rigoróznej (rozumej nehybnej, netvarovateľnej) podoby. Inými slovami: “Starého psa novým trikom nenaučíš”.
Interpersonálna dynamika takto vyhranených osobností je potom problematickou v tom zmysle, že pokiaľ nie sú odklony v správaní rovnakého smeru, je veľmi nepravdepodobné, že niekedy dôjde k rozumnému konsenzu v rámci otázok, o ktorých treba rozhodnúť skupinovo. V bežnej reči by sme povedali, že v skupine sú silné individuá (egá), ktoré vo výsledku budú presadzovať iba svoj názor (postup, hudobný štýl apodobne), čo potom vedie k nekoherentnému obrazu, ktorý nebude čitateľný pre koncových užívateľov (resp. napr. konzumentov hudby). No zároveň – a hlavne – to tiež vedie k utláčaniu spontánnych prejavov menej dominantných členov skupiny… To okrem možného obohatenia vytvoreného obsahu taktiež podkopáva motiváciu k progresu a skôr vedie k tendenciám odísť preč, resp. rozpustiť takéto zoskupenie.
Všetko zlé môže byť občas aj na niečo dobré
Avšak tu treba tiež poznamenať, že silné osobnosti (vo vyššie popísanom zmysle) nemusia byť v konečnom dôsledku len negatívnym vplyvom. Niekedy sa práve takýto člen môže prejaviť ako rozhodujúci činiteľ, ktorý na seba prevezme zodpovednosť za rozhodnutie, ktoré by inak nikdy neprišlo. Napríklad by sa dlho váhalo nad názvom, štýlom či hocičím, čo si vyžaduje jednoznačné rozhodnutie.
nemiereného Rovnako takýto jedinci v správnej skupine môžu zmazať nebezpečenstvá, ktoré vyplývajú z kompromisov. Mám na mysli zrezanie originálneho autentického obsahu do roviny kompromisného nič nehovoriaceho a na nikoho konkrétne optimalizovaného diela.
To môže byť problémom aj pre skupiny, ktoré majú ako hlavný motív svojej tvorby hlavne ekonomickú činnosť a snažia sa vytvoriť čo najkonzumnejší obsah pre čo najširšiu poslucháčsku bázu – to jest, ich cieľom je tvoriť tzv. “úžitkovú hudbu” akú môžeme počuť napríklad v rôznych obchodných centrách alebo iných podnikoch. Týmto, samozrejme, nechceme dehonestovať nijaký štýl. Aj tento typ obsahu je v spoločnosti žiadaný a potrebný.
Vedieť, čo chcem
Druhou kategóriou psychologických problémov, ktoré vychádzali nielen z nášho rozhovoru s Petrom Mišíkom, sú problémy individuálnej motivácie. Kým tradične ľudia ako celok deklarujú jeden skupinový motív (napr. tvorba umenia), zvyčajne má každý člen svoj vlastný alternatívny hnací motor vo forme individuálnych motívov. Čo nemusí byť ešte problém, pokiaľ nejde o diametrálne odlišné pohnútky, ktoré sa potom v praxi ukážu ako inhibítory skupinového výkonu.
Často sa napríklad stáva, že motívom niektorého člena je únik z domácnosti (z rôznych dôvodov) a teda samotný tréning má charakter oddychu, zábavy či socializácie. To sa môže prejaviť v praxi rozličnou mierou venovanou ako príprave na skúšku, tak aj fokusu na progres v rámci samotnej skúšky. To, samozrejme, vedie k silnej diskrepancií výkonu jednotlivých členov a tým aj celej skupiny. Bohužiaľ aj v tejto sfére platí, že tvoja skupina je tak silná ako je slabý jej najslabší člen. Čiže všetci môžu byť skvelo natrénovaní, no stačí aby jeden menej motivovaný člen na to “kašľal” a vo výsledku si to odnesie možný progres celej skupiny.
Čo z toho vyplýva
K tejto téme “psychológie tvorby a tvorivej kolaborácie” sa s našim psychológom Pavlom Stankom ešte určite vrátime. Je tam toho na prebratie viac než dosť. Teraz už len zostáva vyextrahovať z doteraz povedaného niečo rozumné do praxe.
Mohli by sme povedať, že jedným pravidlom je vedieť sa nad sebou zamyslieť. Ak si v takejto tvorivej skupine, skús si v hlave úprimne povedať, prečo robíš to, čo robíš, či je to v zhode s ostatnými a či náhodou nie si tým elementom, ktorý spomaľuje postup všetkých. Taktiež je fajn pestovať si určitú sebareflexiu, uvidíš, že to pomôže.
A keby si aj nič z toho nespravil a skupina sa rozpadne, stále je tu tá možnosť, že všetko je tak ako byť má. Ale o tom zasa niekedy nabudúce… Tvorbe a sebarozvoju zdar!